Na vápencovo - dolomitovom vrchu v severnom výbežku Malých Karpát, za obcou Čachtice, 7 km na juhozápad od Nového Mesta nad Váhom ležia zrúcaniny Čachtického strážneho hradu, zabezpečujúceho západnú hranicu Uhorska. Vznik Čachtického hradu sa odhaduje na polovicu 13. storočia. Ladislav IV. daroval hrad Kazimírovcom za zásluhy v boji proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. V ďalšom období vlastnilo hrad viacero majiteľov, napr. Matúš Čák. V roku 1392 daroval uhorský kráľ Žigmund celé čachtické panstvo svojmu obľúbencovi, bratislavskému županovi Ctiborovi z Ctiboríc. Darovacia listina je zo 7. marca 1392. Čachtické panstvo bolo len malou časťou veľkého majetku Ctiborovcov, ktorý údajne tvorilo 15 hradov a 175 dedín. Čachtické panstvo s hradom daroval kráľ Žigmund v roku 1436 kráľovskému pokladníkovi Michalovi Orságovi z Gutu. V rukách Orságovcov bolo celé toto panstvo vyše 130 rokov, do roku 1567. Maximilián I. ho dal do zálohy za 50 000 zlatých Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym a ich synovi Františkovi. František Nádašdy kúpil toto panstvo v roku 1602 do trvalého vlastníctva s príplatkom 26085 zlatých k záložnej sume. Hrad sa stal povestným najmä zásluhou krvilačnej "čachtickej panej" Alžbety Bátoriovej, ktorá spravovala hrad a jeho panstvo po smrti Františka Nádašdyho v roku 1609. Táto duševne chorá osoba utýrala vo svojom kaštieli a na iných miestach desiatky nevinných dievčat. Odsúdili ju na doživotné väzenie v Čachtickom hrade, kde aj zomrela. Po dobytí a vypálení hradu vojakmi F. Rákocziho v roku 1708 bol obnovený a krátko nato opäť vyhorel. Odvtedy chátra a nie je pre verejnosť oficiálne sprístupnený. Krutosťami Alžbety Bátoriovej sa pomerne dlho zaoberajú aj rôzny filmári. Napriek zaujímavosti témy doteraz neexistuje žiadne solídne filmové spracovanie.

Čachtický hrad, ktorý leží v blízkosti Nového Mesta nad Váhom, je známy povesťou o Alžbete Bathoryovej, ktorá žila na hrade v rokoch 1560 - 1614. Podľa povesti sa "Bátorička" kúpala v krvi mladých dievčat, ktoré sama zavraždila. Za svoje činy bola potrestaná zamurovaním do malej miestnosti, v ktorej žila do svojej smrti. Pri jarnej obhliadke koryta Váhu sa pred začatím plavebnej sezóny v roku 2001 našlo na pravom brehu Váhu v časti Bodona kamenné srdce ľudskej veľkosti. Nemôže patriť nikomu inému, ako Alžbete Bathoryovej, ktorej pred jej smrťou skamenelo, a voda ho po mnohých rokoch vydala ako spomienku na túto smutnú históriu.

V Považskom Inovci, v katastri obce Hrádok, 13 km na juhovýchod od Nového Mesta nad Váhom, sa nachádzajú zrúcaniny posledného strážneho hradu tejto lokality - Tematín. Jeho siluetu je vidno z diaľnice v smere na Bratislavu po ľavej strane. Prvý písomný doklad pochádza z roku 1270. V 13. a 14. storočí bol kráľovským majetkom. Najstaršie budovy sa sústreďovali v priestore horného hradu, ktorý pozostával zo štvorbokej veže a paláca s opevnením. V druhej polovici 14. storočia, keď hrad stratil svoj pôvodný strategický význam, prešiel do súkromných rúk. V roku 1368 ho kráľ Ľudovít I. daroval svojmu čašníkovi Mikulášovi a jeho bratom za zásluhy v neapolskom ťažení. Neskôr patril Thurzovcom, Ujlakyovcom, koncom 17. storočia Beresényovcom. V snahe udržať krok s novou vojenskou technikou stále zdokonaľovali obranu predhradia. Malý a úzky priechod oddelil hornú časť hradu od dolného nádvoria, u ktorého do predbránia vybiehali 2 bašty chrániace vstup, zabezpečený ešte skalnou priekopou. Posledné úpravy hornej časti hradu pochádzajú zo 17. storočia. Za prudkých stavovských bojov v rámci Rákocziho povstania v roku 1710 hrad veľmi poškodili. Už ho viac neobnovili a postupne sa začal rozpadávať. Najlepší je jeho prístup od vrchu Bezovec, po pešom turistickom chodníku.

Nad obcou Beckov, na strmom, 70 m vysokom vápencovom brale, vo výške 245 m, sa nachádza Beckovský hrad. Nedávno dokončený úsek autostrády je naprojektovaný tak, aby sa zachoval výhľad na túto dôležitú kultúrnu pamiatku.
Pôvodný názov hradu Blodinc - Bludinec bol odvodený od charakteru lokality, kde sa nachádzal. Miesto na západnom úpätí Považského Inovca, na ktorom stoja zrúcaniny hradu nad obcou rovnakého mena, bolo pravdepodobne opevnené už v 12. storočí. Vápencový útes nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy mal značný strategický význam, a preto tu v 13. storočí postavili kamenný hrad. Skladal sa zo štvorbokej veže s ochranným múrom, ku ktorej pripojili hradný dvojposchodový palác. V čase rozmachu moci Matúša Čáka Trenčianskeho patril Beckov pod jeho moc. V druhej polovici 14. storočia sa na Beckove zjavujú Stiborovci, pôvodom z Poľska, ktorí predstavovali v tom čase jeden z najmocnejších rodov Uhorska. Za ich vlády prežil hrad, z ktorého urobili stredisko svojich rozsiahlych majetkov, svoj najväčší rozmach. Na prelome 14. a 15. storočia pristúpili k jeho honosnej prestavbe, pri ktorej zvýšili hradné veže a postavili horný gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou. V polovici 16. storočia hrad v dôsledku tureckého nebezpečenstva opevňovali. Vtedy postavili v dolnom nádvorí delovú vežu a zvýšili obvodové múry hradu. Hrad bol do roku 1646 vo vlastníctve rodiny Bánffyovcov, kedy rod vymrel a majetky prešli na ženských potomkov. Hrad bol rozdelený medzi 6 vlastníkov. Nik sa oň nestaral, rýchlo pustol a dielo skazy dovŕšil požiar, ktorý vypukol na hrade v roku 1729. Zničil väčšinu budov a od tej doby je hrad opustený. V súčasnosti bol hrad rekonštruovaný a je sprístupnený verejnosti. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky.

V blízkosti Váhu, neďaleko Piešťan, sa nachádza štvorica strážnych hradov, ktoré v minulosti plnili veľmi dôležitú úlohu tohto regiónu. Prvý, Trenčiansky hrad, leží na strmom brale nad mestom Trenčín, pri hlavnej ceste Žilina - Bratislava medzi Strážovskými vrchmi a Bielymi Karpatami. Patrí medzi najstaršie slovenské hrady, vznikol na mieste staršieho opevneného hradiska. Prvý raz sa spomína roku 1090. Už v tomto čase bol kráľovským strážnym hradom a strediskom pohraničného komitátu. Z tohoto času nepoznáme charakter jeho opevnenia. Môžeme iba predpokladať, že sa skladal z obrannej veže, ktorá mohla byť už kamennou stavbou, pretože sa hrad v roku 1241 ubránil tatárskym vojskám. V ďalšom, už známom vývoji hradu, bola jeho základom mohutná štvorboká obytná veža, stojaca pôvodne samostatne uprostred štvorcového nádvoria vytvoreného obranným múrom. K nemu potom pristavovali jednotlivé paláce. Prvý dal vystavať Matúš Čák Trenčiansky, ktorý získal hrad v roku 1302 a vytvoril z neho stredisko svojho rozsiahleho a takmer na kráľovi nezávislého panstva. Matúš Čák dal prestavať aj hlavnú štvorbokú vežu, ktorú neskôr po ňom pomenovali Matúšovou. Po Matúšovej smrti v roku 1321 sa hrad stal opäť kráľovským majetkom. V tomto období vybudovali Ľudovítov (14. st.) a Barborin (15. st.) palác, a keď sa po roku 1476 hrad dostal do rúk rodiny Zápoľských, aj tzv. Zápoľského palác (začiatkom 16. st.). Zároveň so zväčšovaním obytných častí sa zdokonaľovalo aj hradné opevnenie budovaním nových predhradí a hradieb. Opevňovacie a stavebné práce pokračovali aj v rokoch 1540 - 1560, keď bol hrad znovu v kráľovských rukách, výstavbou nových objektov a renesančných atík. Na konci 16. storočia sa dostal hrad do držby rodiny Illesházyovcov, ktorí zostali potom jeho majiteľmi až do konca feudalizmu. K ich menu sa viaže stavba tzv. sobášneho paláca a ďalšie zdokonalenie opevňovacieho systému. Za Thökölyho povstania (1678 - 1683) a rákocziovských bojov (1704 - 1708) bol hrad dlho obliehaný a poškodený. Opravné práce po roku 1708 sa obmedzovali iba na údržbu hradu, z ktorého sa po strate jeho vojenského významu pomaly vytrácal život. Keď požiar v roku 1790 zničil väčšinu jeho stavieb, premenil sa na zrúcaninu. Po rekonštrukcii uskutočnenej v 70 - tych rokoch 20. storaninu. Po rekonštrukcii uskutočnenej v 70 - tych rokoch 20. storočia je časť hradu využívaná na muzeálne účely. V súčasnosti je hrad národnou kultúrnou pamiatkou.